Nepochopená časť 1.

18. may 2011 at 19:02 | Sym White |  stories / Nepochopená
Nový blog, zasa musím pridať aj sem tento príbeh, nech všetci vieme o čom to je :)

Kapitola I.

Slnečné lúče slnka, ktoré presvitali cez rolety, ma zobudili. Kvôli tomu včerajšku som sa nechcela ani zobudiť, tak som sa prevrátila na druhý bok a snažila sa zaspať. Po hodnej chvíli som si uvedomila, že to je nemožné, nezaspím.. Vzdala som to a otvorila som oči, hlasno si vzdychla a premýšľala nad mojím životom, zistila som, že je strašne nudný, nikdy som sa necítila takto ako práve dnes. Nikdy som necítila tento pocit, čo to bol vôbec za pocit? A je to vôbec pocit? Neviem prísť na to, čo cítim už mi načisto preskakuje? Sama seba som nespoznávala, nikdy nie som smutná, som, ale nie tak často. Včerajšia nálada ma prešla, toto je niečo iné. Sadla som si na svoju mäkkú posteľ a pri hľadaní papúč som si dávala neustále dookola tú istú otázku : "Prečo práve ja?"

Postavila som sa k oknu a nahliadla von, na ulici bol pokoj, nikto nikde, slnko krásne hrialo až som musela žmúriť oči. Pozrela som na moje nové nástenné hodiny, zhrozila som sa keď som zbadala, že je pol desiatej! Rýchlo som pribehla k svojej skrini, vytiahla som svoje obľúbené úzke rifle, pásikové tričko s krátkym rukávom , obliekala som sa rýchlosťou svetla. Do čierno-bielej tašky som nahádzala knihy a učebnice, proste zbytočnosti. Nakoniec som stiahla zo stoličky tmavú mikinu, ktorú mám tak rada. Utekala som do kúpeľne, umyla si zuby. Zahľadela som sa do zrkadla, v poslednom čase som sa prestávala spoznávať, menila som sa, zo dňa na deň som sa sama sebe zdala byť čudnejšou a inšou akou som bývala kedysi. V zrkadle to dievča malo ovalnú tvár, ani nie takú bacuľatú ako kedysi, ružové líčka, pehy jej bolo vidieť, pretože bolo slnko, tie jej ich tak vyťahalo, posypaná nimi bola od nosa až po líčka. Zrkadlo mi hovorilo, že má modro-sivé oči, skôr modré ako sivé, ale predsa tam tá modrá farba bola. Vlasy dlhšie ako po ramená, tak trochu vlnité, svetlo-hnedej farby, postupne zostrihané, ofina do očí. Nos nebol veľký, skôr malý a ústa nie najkrajšie tvarované, ale mali krásnu malinovú farbu. A keď sa usmiala bolo vidieť že má strojček. Takto som sama seba videla, nebrala som sa nikdy za pekné dievča, boli krajšie odo mňa a to omnoho.
Pretrhla som niť svojich myšlienok, nechcela som sa tým zaoberať, nezaujímalo ma to ako momentálne vyzerám a ako sa mením. Schytila som do ruky gumičku, modrej farby a urobila si vlasy do chvosta. Keď som už bola pri dverách s mikinou na sebe a taškou na chrbte, uvedomila som si, že som zabudla okuliare, veď bez nich som skoro slepá! Utekala som do svojej izby, zbadala som ich na stolíku, dala som si ich, nesedeli mi tak ako kedysi. Pozrela som sa ešte raz na hodiny a bolo 9:45, rýchlo som pohladila svojho psíka, ktorý mal šlofík a pokojne sa rozvaľoval na koberci. Zabuchla som za sebou dvere, obula si tenisky. A rozbehla som sa von do slnečného dňa. Nahodila som rýchly krok aby som stihla dobehnúť do školy a stresovala som ako prídem do školy, no a čo, že meškám.
Zrazu som začula ten hlas, pre moje uši bol ako balzam ako najlahodnejšia hudba, no aj tak som stuhla a zastala...Stuhla som na pár sekúnd, myslela som, že to bola celá večnosť, kým som sa spamätala a dokázala som normálne uvažovať. Celá zmätená, som počítala každú sekundu, no potom som sa otočila. Neverila som vlastným očiam, stál tam presne ten človek, ktorého hlas ma dokázal tak hypnotizovať, tak krásne zhypnotizovať, nachvíľu som chcela podľahnúť. Nie! Nemohla som stratiť svoj zdravý rozum, nechcem ten hlas ani počuť, pridala som do kroku. Skoro som utekala, len aby som utiekla preč od toho hlasu, ktorý ma volal. Hlas opakoval stále to isté : " Barbara! Stoj! Neutekaj preč!" Snažila som sa nevnímať to, ako na mňa volá. Utekala som pred realitou, pred tým, čomu sa nedokážem postaviť, jediné, čo dokážem je ujsť.
Keď som zašla za roh, oprela som sa o zošúchaný a starý múr bytovky, zadychčaná som sa bála či za mnou náhodou nejde. Nakoniec nikto nešiel, tak som šla ďalej s myšlienkou uloženou v hlave, že sa nič nestalo, vôbec nič.
Do školy som dobehla len tak tak, s veľkým šťastím som stihla ďalšiu hodinu, dejepis. Vošla som do triedy, do tej triedy, ktorú tak nemám rada a tvárim sa ako by som ju milovala. Nebolo to ani tak triedou, ani školou, skôr tými ľudmi, ktorí tam so mnou trávili čas. Zbadala som vyloženú stoličku v poslednom rade pri okne, prešla som celou triedou, zložila stoličku, čierno-bielu tašku a sadla si. Nikto si ma ani nevšimol, kto by si ma predsa aj všimol, všetkým som ukradnutá, tak ako oni mne. Rýchlo som si vytiahla všetky učebnice a knihy, čo som na hodinu potrebovala. Ani som sa nenazdala a ihneď do triedy vošla učiteľka, pani učiteľka Romanová. Položila svoje veci na učiteľský stôl, zapísala hodinu a vstala. Začala vysvetľovať nové učivo, nevnímala som ju, prechádzala sa po triede. Všimla som si že mala oblečené sivé sako s tmavými riflami, ktoré sa jej pri lýtkach rozširovali. Bola mladá, mala asi tak 30 rokov. Jej tvár vyzerala ako srdiečko, vlasy mala dlhé, čiernej farby. Oči zelené, ak si sa poriadne do nich zadíval nevedel si či v nich sídli smútok alebo radosť. Nos malý, ústa prekrásne, plné a namaľované tmavočerveným rúžom.
Nechcela som sa na ňu ďalej pozerať, tak som sa rozhliadla po triede. Za mnou bola stará nástenka, na ktorej viseli ešte zimné ozdoby, prišlo mi to vtipné keďže už je dávno jar, za chvíľu leto. V triede bol každý, pravdepodobne nikto nechýbal, oči sa mi zastavili na našich triednych fiflenách alebo by sa dali nazvať aj tyrankami. Nikdy som si nemyslela, že sa toľko ružovej zmestí na jednu tvár, každá z nich je taká umelá, tak zaslepená tým aby sa páčila každému jednému chalanovi. Žili len z toho kto, čo povedal a kto, čo urobil. Najviac ich tešilo strpčovať dievčatám životy práve tým, ktoré sa nedokážu ubrániť.
Najobľúbenejšie dievča našej triedy bola Nina, jej inteligencia bola veľmi nízka, no jej ego presahovalo medze. Celá trieda sa s ňou chcela kamarátiť, len ja nie, preto bola ku mne taká odporná. Pozerala som na ňu, bola to chyba, keďže si to ihneď všimla a zatvárila sa tak kyslo ako keby ochutnávala citrón. Otočila sa naspäť dopredu a pošepla niečo Monike, nechápala som, čo to má znamenať, ale jedno som vedela určite to bolo o mne.
Zazvonilo, nemala som z toho dobrý pocit, myslela som si,že teraz príde niečo veľké.
Nina sa ihneď postavila a otočila sa smerom ku mne, s pobaveným výrazom na tvári sa ma uštipačne spýtala : "Nevedela som, že šprti meškajú do školy." Dala si ruky v bok. Ja som sa na ňu "milo" usmiala a povedala jej pokojným hlasom : "A ja som nevedela, že si všímaš aj niečo iné okrem seba." Celá trieda vybuchla smiechom, no ona sa na mňa zamračila. Asi som to nemala povedať, teraz mi nedá pokoj..
Keď sa skončilo vyučovanie išla som si po veci do svojej skrinky, ako som ich hádzala do tašky, našla som papierik, hlavou mi vírilo toľko myšlienok, začala som si ho čítať očami, stálo na ňom : "Prečo odo mňa utekáš? Mrzí ma to, snáď mi raz odpustíš..." To kostrbaté písmo som ihneď spoznala ani som tipovať nemusela a vedela som kto to napísal. Najradšej by som sa vykričala na ten papierik : "Nechápeš, že ťa už nechcem vidieť?!" No neurobila som to aj tak by mi neodpovedal, dokonca by som nechcela aby niečo povedal. Pokrčila som papierik a zahodila ho do najbližšieho koša.
Vyšla som zo školy a kráčala pomaly domov ešte pred tým som si dala do uší slúchadlá od mp3-jky. Milujem počúvať hudbu, hlavne ak ju mám na hlas tak, že vnímam len ju a ak ľudia okolo mňa idú do rytmu alebo idú mimo rytmus, vyzerá to ako klip. Keď som sa blížila domov zazrela som to miesto, ktoré ma dnes tak vydesilo, kde som sa ledva dokázala ovládnuť. Nechcela som nad tým rozmýšľať, no stalo sa, chýba mi, ale to nič neznamená, je mi to jedno! Túto myšlienku som si celý čas vtĺkala do hlavy kým som kráčala po schodoch.
Ako som prišla domov rýchlo som zhodila tašku na zem, privítala sa so svojím krásnym ňufáčikom, ktorý veselo krútil chvostík a sadla si na posteľ. Hlavu som si skryla do dlaní zasa som to prestala zvládať, mala som toho svojho života dosť. Chcela som zastaviť svoje myšlienky, ktoré sa nehoráznou rýchlosťou hemžili mysľou. Asi by bolo najlepšie keby zaspím, vtedy by som konečne prestala rozmýšľať o všetkom, čo sa udialo, nechcela som rozmýšľať nad minulosťou, budúcnosťou, dokonca ani nad prítomnosťou. Všetko bolo mizerné aj tá budúcnosť, ktorá sa ešte ani nestala, cítila som sa taká sama, tak osamelá. Nemala som nikoho komu by som sa vyrozprávala, nikto ma nechápal, vlastne ma ani nikto chápať nechcel. Tak závidím tým, čo majú naozajstných priateľov.
Vstala som z postele, nevedela som kde moje kroky vedú proste som otvorila dvere a zavolala na môjho ňufáčika : "Poď Leo, ideme von." Leo si zívol a natiahol sa, vybehli sme spolu do zadného vchodu, urobili sme pár kolečiek okolo bytovky a vrátili sa naspäť domov.
Ihneď som vošla do kúpeľne zhodila zo seba všetko oblečenie na zem a vošla do sprchy. Pustila som vodu z hlavice, voda na mňa tiekla z hora, studený prúd vody bol pre mňa v takejto chvíli ako stvorený. Trocha ma upokojila i keď nie úplne, úplne sa to určite ani nedalo. Tá voda akoby zo mňa stiahla myšlienky a tie odplávali niekam ďaleko a tak preč. Po dlhom čase som z nej vyšla a osušila sa. Prezliekla do oblečenia na doma, potom som šla do svojej izby a pozrela sa na fotku, kde bol môj brat. Hneď sa mi spustili slzy, jedna za druhou sa liala. "Prečo musel zomrieť?" dávala som si otázku, no nenašla som nikde na ňu odpoveď. Musela som na chvíľu vypnúť a to ihneď, lebo spravím ešte väčšiu hlúposť. Otvorila som skrinku, v nej boli samé knihy, vedela som, čo hľadám. Za knihami som si skrývala zásoby Dithiadenov, rýchlo som jednu krabičku vytiahla a otvorila. Zjedla som dve tabletky, dotackala sa k posteli a zatvorila oči. Verila som, že zaspím možno by som bola rada keby mám zatvorené oči naveky, aby som nevidela to, čo mi tak ubližuje, čo ma tak pomaly ničí. Trhá to zo malé kúsky a je to tak bolestivé. Chcela som kričať od tej bolesti, ktorú som cítila v mojom tak trocha chladnom a deravom srdci. Zamyslela som sa, že v minulosti mi bolo o niečo lepšie keď som bola s tou osobou, ktorú som nechcela teraz ani vidieť, vlastne ona mi teraz spôsobila také veľké rany na srdci. Škoda, že mi tie rany tá osoba najprv liečila a potom ich tam vrátila naspäť, vsadila ich ešte hlbšie. Ledva dýcham. Slzy mi stekali na vankúš, ktorý ich vsiakol, ten prúd sĺz neprestával. Po nejakých pätnástich minútach som zaspala...
Bol tam, videla som ho...Kričal zasa na mňa: " Barbara, poď ku mne, prosím." Nechápala som ako je to možné, ale niečo ma ťahalo k nemu, nedokázala som protestovať. Keď som už bola pri ňom najbližšie, takmer ma mal na dotyk, využil to. Hneď si ma pritúlil, zasa som sa rozplakala, nevládala som tak som sa k nemu prilepila. On mi šepkal do ucha, že to bude fajn, nič sa nedeje. Chcel ma upokojiť ako to robil kedysi keď som sa mala zle. Pomáhalo mi to, ale zrazu ma začalo pichať v srdci, tá bolesť bola neznesiteľná, myslela som, že umieram, chcela som vrieskať, no z mojich úst som nedokázala vydať ani jednu hlásku.
Zrazu som sa strhla a pochopila, že to je len sen, nič iné. Zrýchlene som dýchala, zistila som, že som celá spotená a tak som išla do kúpeľne. Tam som si opláchla tvár studenou vodou, aby som sa prebrala a upokojila. Šla som naspäť do svojej izby a pozrela sa na nástenné hodiny, boli 3 hodiny ráno, tak som dlho spala? Neverila som vlastným očiam, mama asi prišla večer z práce, tak si myslela, že spím. To je u nás normálne , keďže mama pracuje ako zdravotná sestra a dnes šla do roboty o jednej hodine po obede. Otca nemám, ten zmizol keď som mala 2 roky, určite ho nezaujímam a on mňa nezaujíma taktiež. Vykašľal sa na nás, vtedy keď sme ho potrebovali, hlavne vtedy keď... Hlasno som preglgla, toto rozoberať nechcem, nechcem spomínať a ani nebudem, zmenila som svoje myšlienky ako keby to šlo prepnúť na inú frekvenciu.
Ešte, že dnes je sobota. Konečne nebudem v tej otravnej škole! Škerila som sa, von bola krásna noc, hviezdičky nádherne svietili a mesiac bol v splne. Mala som takú chuť ísť von, rýchlo som na seba nahádzala nejaké veci, zbehla dolu po schodoch a vyšla von z bytovky.
Ihneď som sa nadýchla toho krásneho čerstvého vzduchu, milovala som to ako mi ten vzduch okysličuje mozog a mne sa tak dobre premýšľalo. Rozhodla som sa, dať mu šancu aspoň sa so mnou porozprávať a potom uvidím, čo ďalej. Nechcela som sa znova popáliť tak som chcela ísť na to pomaly, viem, že bez neho dlho nevydržím čiže nemám inú možnosť, musím niečo spraviť ak nechcem ďalej klesať na dno. Chcem žiť a nie pomaly sa ničiť a umierať..
 

1 person judged this article.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Reklama