Nepochopená časť 2.

18. may 2011 at 19:47 | Sym White |  stories / Nepochopená
Príbeh pre ľudí, ktorí majú radi niečo takéto..:)
Tumblr_llb3v2hyap1qg3l0so1_500_large
Vrátila som sa domov a vyzliekla si mikinu, ktorú som zavesila na vešiačik na chodbe. Do svojej izby som sa priam rozbehla a zapla svetlo. Rýchlo som si sadla za svoj starý stolík slivkovej farby, tú som milovala, taká tmavá a krásna. A zapla svoj notebook, naťukala som si facebook, svoj email a heslo. Našla som si ten facebookovi účet, s ktorým som sa chcela porozprávať. Nebol tam, samozrejme, veď boli skoro 4 hodiny ráno. Tak som sa rozhodla napísať mu správu, rozmýšľala som aké mám použiť slová. Začala som slovami : "Ahoj, viem, povedala som ti, že ťa už nikdy nechcem vidieť, ale netúžim ostať takto. Bola by som rada ak by sme sa porozprávali. Budem čakať na tvoju odpoveď, snáď sa mi ozveš." Chvíľu som rozmýšľala nad tým či mám kliknúť na tlačidlo "odoslať" alebo to mám zrušiť, snažila som sa nájsť to správne riešenie. V tejto situácii som naozaj nevedela, čo mám spraviť. Či mám pokračovať v našom priateľstve alebo niečo viac ako priateľstve, alebo mám s ním zostať na mŕtvom bode. A to len preto, lebo som slaboch, lebo sa bojím, že ma zase niečo zrazí na zem. - Si hrozná! - kričal mi niečí hlások v mojej hlave až mi tam dunelo.

Myškou som prešla na tlačidlo "odoslať" a zrazu sa mi rozbúchalo srdce o stokrát viac ako obyčajne, bála som sa, že ma už znenávidel alebo ja neviem. - Si strašne paranoidná - zase mi hučal ten istý hlások v hlave. Musela som to odoslať tak som to aj spravila, nevedela som či je to správna voľba, ale dúfala som v to, že som sa správne rozhodla. Moje srdce sa mi stále neupokojilo, ale nechcela som pripustiť, že sa niečoho bojím.
Vzdychla som nahlas a odhlásila sa, aj tak na facebooku nikto nebol. Unavená som si ľahla do postele a ňufáčik vyskočil ku mne na posteľ, ľahol si k mojím nohám ako obyčajne. Milovala som s ním ležanie v posteli, niekedy len tak ležkal a inokedy do mňa svojím ňufákom šťuchal a čakal kedy sa zobudím, žiaľ nikdy sa mu to nepodarilo, keďže stále spím tak tvrdo. Pritúlila som si plyšáčika, ktorého som od neho dostala, privoňala som k nemu a cítila tú jeho krásnu vôňu. Tá vôňa vo mne vyvolala spomienky, bolo ich tak veľa, toľko toho som s ním zažila. V mojich spomienkach sa nachádzali aj krásne spomienky, dokonca aj tie zlé. Tie zlé zážitky pretrvávajú a ubúdajú zo mňa moju energiu a optimizmus. Čo už, zvykla som si, že som nedostala od života to najlepšie, ale nikdy som sa nesťažovala, pretože som bola vďačná za jedno veľké šťastie, ktoré ma v mojom, zatiaľ krátkom živote stretlo. A to šťastie bol práve ten osud, ktorý preťal naše životy...
Zatvorila som oči a pomaly ma opúšťali moje myšlienky, ako keby z nejakej nádoby vylievala voda. Za pár minút som začala ťažšie dýchať a nakoniec som zaspala ...
Ráno ma zobudil buchot z kuchyni, strhla som sa a ihneď som do utekala do kuchyne, z tej izby sa to ozvalo aspoň som si to myslela. Modlila som sa nech do nejakej veci nenabúram, keďže máš ešte stále zlepené oči a skoro nič nevidím. Keď som si oči prešúchala rukami, zbadala som mamu ako robí raňajky, samozrejme potichu to nejde, to by nebola ona. Bolo mi to strašne smiešne, po nej som bola taká nemotorná. Mama si ma ani nevšimla, sadla som si za stôl a čakala kedy sa na mňa pozrie. Ako si ma všimla ihneď sa rozosmiala a ja spolu s ňou. Určite to bolo kvôli tomu že jej niečo spadlo.
"Prepáč, nechcela som ťa zobudiť," ospravedlňujúco na mňa zaklipkala očami a pokúsila sa o nevinný úsmev. Vybuchla som ešte do väčšieho smiechu: " Ty si myslíš, že ti uverím to, že si v tom nevinne?" Zasmiala sa tiež, ale neodpovedala, otočila sa mi chrbtom a snažila sa dokončiť raňajky. Nebola dobrá kuchárka, ale dalo sa to zjesť aspoň som sa snažila ju chváliť, aby sa neurazila, veď viem, že sa snažila.
Mala na sebe župan bielej farby, a chlpaté papuče, ktoré odo mňa dostala na Vianoce. Ako vidím obľúbila si ich. Vlasy zapnuté do štipca, mala krásne dlhé čokoládové vlasy, závidela som jej ich. A ešte sa jej tak pekne vlnili a mne nie a ak áno tak neprirodzene. Otočila sa ku mne aby mi dala raňajky. Jej tvár sa usmievala asi bola šťastná, určite to nehrala. Nikdy sa nehrala na nejakú šťastnú rodinu, nešlo nám to byť perfektnými a to sa mi na nás tak veľmi páčilo. Tie oči som mala po nej aj keď mamina v nich mala viac modrej, krásne dlhé mihalnice lemovali jej oči, jej malý noštek a prefíkaný úsmev, ktorý som tak milovala.
Obdivovala som ju, čo všetko dokázala, najmä to aká bola statočná a silná, vždy som sa na ňu chcela podobať, ale nechcela som dopadnúť ako ona. Nechcela som byť sama, bez muža. Nedokázala si ho udržať tak ako ja teraz jeho, ale u nich to už bolo vážne.
Zrazu ma vytiahla z môjho vnútorného bľabotu. "Včera ako som prišla domov si musela byť naozaj veľmi unavená, spala si ako drevo, inokedy tak skoro nespávaš," odmlčala sa aby odhrýzla z rožka, " Stalo sa niečo? Vyzeráš byť nejaká smutná." Poznala na mne všetko, to ma potešilo aspoň ona vedela rozoznať kedy sa trápim a kedy som šťastná, bola pre mňa ako najlepšia kamoška, jediná. "Ale, Nina zase sa hrala na najväčšiu hrdinku a samozrejme ma musela verejne ponížiť, ale ja som sa nedala, pravdepodobne ma teraz bude nenávidieť ešte viac," zaškerila som sa, aby videla, že ma to naozaj netrápi, " Akurát som zaspala, preto mala na mňa takú poznámku. Inak, budem potrebovať ospravedlnenku do školy, prepáč." Naschvál som vynechala to, čo ma trápilo najviac a dúfala som, že sa o tom chlapcovi ani len nezmieni, neviem sama či si na neho vôbec pamätá. " To nevadí, ale nech sa to už neopakuje, jasné?!" Nahodila silne prísny mamičkovský výraz a potom sa rozosmiala. Prišlo mi to vtipné keďže sa smiala sama zo seba, tak som sa zase rehotala ako najatá, robila to naschvál. " A nerob si z tej Niny hlavu, veď vieš aká je hlúpa. Vezie sa na tom, čo kto spravil a môžem ti s istotou povedať, že ty si od nej miliónkrát lepšia. A to nielen rozumovo, ale hlavne tam." Ukázala prstom na miesto, kde bilo moje srdiečko, usmiala som sa na ňu, stále ma vedela podržať. Úsmev mi opätovala a potom sme sa rozprávali už len o hlúpostiach a jedli sme jeden rožok za druhým.
Ako som doraňajkovala, som sa rozhodla, že poupratujem , s veľkou chuťou som sa do toho pustila, mama za ten čas zobrala Lea na prechádzku, milovala sa s ním prechádzať. V celom byte som poutierala prach, dôkladne povysávala každú jednu izbu, pozmývala a nakoniec vybrala z umývačky riad. Bola som na seba veľmi hrdá, lebo som vedela, že to maminu poteší. Tešilo ma ak som na jej tvári videla úsmev aspoň jej som neubližovala.
Šla som do svojej izby a pozrela na mobil, neverila som vlastným očiam, mala som sms-ku, veď od nikoho ich nedostávam, nechápala som. Až kým som ju trikrát neprečítala a neverila tomu, čo sa tam píše: " Dostal som tvoju správu, chcem sa s tebou porozprávať a všetko ti vysvetlím, úplne všetko. Zodpoviem na každú jednu tvoju otázku, urobím pre teba všetko. Stretneme sa o ôsmej pri začiatku malého lesa. Počkám ťa.."
Očami som prečítala každé jedno písmenko a stále som tomu nemohla uveriť, po tom všetkom, čo som mu vykričala do tváre so mnou chce stále hovoriť? A dokonca chce pre mňa urobiť všetko? Úplne všetko? V hlave mi vírilo toľko otázok bez odpovedí.
Robí to len preto, aby mi zase ublížil a ranil ma? Alebo to myslí vážne? - N-I-E-! - skríkol ten hlások na moje hlúpe myšlienky, nemal so mnou zlý úmysel. Veď nikdy mi nič za vinu nedával ani na oči mi nič nevyhadzoval, ale ja som bola iná. Ja som mu stále slovami nejako ublížila a vsadila ranu do jeho srdiečka, ktoré vtedy zrejme patrilo mne. Nevážila som si to, čo mám a až teraz pociťujem ako som ho potrebovala, aby som smela normálne dýchať.
Nevedela som pochopiť ako je to možné, že mu na mne tak záleží. A keď mu na mne tak moc záleží a aj záležalo tak potom prečo mi to vtedy spravil? Prečo mi utŕžil takú veľkú ranu? Chcel mi to vrátiť, aby som pocítila, čo som mu ja spôsobila? Alebo len mal skrat, ktorý nedokázal ovládnuť, nevedel sa ovládnuť. Doteraz neviem s ktorou mi tak veľmi ublížil, s ktorou ma podviedol...
Slzy sa liali ako z krhle, nedokázala som sa ovládnuť, len tak som kľačala na zemi. Nevedela som, čo spraviť, aby ma to nebolelo tak veľmi. Z môjho hrdla sa mi chceli vydrať von bolestivé výkriky. Myslela som, že mi doškriabu hrdlo, ale nedala som sa. Bojovala som s mojimi pocitmi, ktoré mi to neustále zhoršovali. Nechcela som sa vzdať, teraz nie. Nedovolím, aby ma ovládli, aby som sa poddala tej bolesti.
Päste som zatínala, zistila som, že psychická bolesť je stále horšia ako fyzická. Päste som roztvorila a nechtami som škriabala po zemi, tak ma to bolelo. Vzlykala som a ďalej slza za slzou kvapkala na zem. Bolelo to ako keby som plakala krv.
Hlások kričal - Vzchop sa, zmier sa s tým, čo sa stalo, musíš to spraviť! - nedokázala som to, bol to pre mňa ako nadľudský výkon.
Začula som kľúče vo dverách, zľakla som sa, mama ma takto nemôže vidieť. Rýchlo som sa postavila a snažila sa upokojiť , dýchala som splašene. Poutierala som si slzy z očí a nahodila ten známy pretvarujúci sa úsmev, za ktorým sa skrývala veľká bolesť, ktorú som nedokázala ovládnuť a asi ani ju nikdy neovládnem.
"Ahoj Barbara," ozvalo sa z chodby. "Ahoj, mami," zašepkala som a zatvorila som za sebou dvere, modlila som sa nech sem nepríde.
Sadla som si do kresla a upokojovala som sa. - To bude v poriadku. - vírilo mi hlavou a viete, že som tomu aj verila? Pretože som sa mala dnes stretnúť s ním a vedela som, že to bude stále len lepšie a lepšie. On ma vylieči z toľkého utrpenia. Už len jeho blízkosť mi pomôže, nahovárala som si toto všetko do hlavy. Aj keď som vedela, že dnes sa dostaneme k tej téme a k tomu obdobiu, ktoré mi tak veľmi ublížilo, ale verila som, že on mi pomôže ak sa psychicky zrútim.
Pozrela som sa na hodiny a bolo pol druhej poobede. Mama ma za ten čas volala aj jesť, ale ja som chuť do jedla stratila. Chcela som, aby ten čas do ôsmej rýchlo prešiel. Spravila som si všetky domáce úlohy a pár predmetov som sa aj naučila, alebo skôr len prečítala? Sama som si neuvedomovala, čo čítam, ale nevadilo mi to. Učenia bolo toľko veľa, že som nestihla nad ničím iným premýšľať a nič ma nerozptyľovalo.
Keď som skončila ihneď som sa pozrela na hodiny, bolo pol ôsmej. Sama som tomu neverila ako ten čas rýchlo zbehol, zapla som si žehličku na vlasy. Otvorila som skriňu, z nej som vytiahla nejakú mikinu a úzke rifle, rolák som už mala na sebe. Večer bolo chladnejšie, nechcela som predsa prechladnúť. Pozrela som sa do zrkadla, čo som mala v skrini a zhrozila sa. Vytiahla som nejaký make-up, svetlej farby aby som vyzerala jemne, nechcem byť hnedá, rozotrela som si ho na tvár a vytiahla som čiernu špirálu. Párkrát som si po mihalniciach prešla špirálou a vyzerala som o niečo lepšie. Žehličkou som si šikovne vyrovnala vlasy, nemala som rada tie neprirodzené vlnky.
Bola som hotová, rýchlo som vzala okuliare a dala ich na oči. Zabuchla dverami do mojej izby a povedala som, tak aby ma počula: " Mami, idem von, prídem neskôr. Nečakaj ma." Z izby sa ozval mamin hlas : "Dobre, ale ak budeš dlhšie daj mi vedieť. Máš mobil, že?" "Áno mám, dám ti vedieť keby niečo. Pa..." Zabuchla som aj ďalšími dvermi a obula si botasky.
Vyšla som z vchodu a nasmerovala som svoje kroky k začiatku malého lesa, bola už väčšia tma. Hviezdy bolo vidieť na nebi a aj mesiac, z ktorého pomaly ubúdalo. Prišla som na dohodnuté miesto a pozrela sa na hodiny 20:02. Usmiala som sa, že som presná a lepšie som sa zapozerala do diaľky. Bol tam obrys vyššej postavy , obrys postavy mal obrátenú hlavu smerom ku mne.
"Dávid?" ozvala som sa tichším hlasom....
 

Be the first one to judge this article.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Reklama