Nepochopená časť 3.

19. may 2011 at 17:58 | Sym White |  stories / Nepochopená
Pokračovanie..:)
"Dávid?" ozvala som sa tichším hlasom. Počula som tichý úškrn, nebolo mi to vtipné : "Azda sa bojíš?". Mal pravdu bála som sa sa ticha, samoty a tmy, ale nechcela som mu dať za pravdu. "Si vtipný, jasné, že nie!" zasmiala som sa spolu s ním nech to znie dosť presvedčivo. Zrazu nastalo ticho, hnusné ticho, čakala som, že nejako zareaguje, ale on nič. Prečo ostal ticho? Spravila som niečo zlé? Alebo so mnou nechce byť? Sklonila som hlavu a pozerala do zeme, nevedela som či mám k nemu ísť a vrhnúť sa mu do náruče alebo len tak čakať čo bude ďalej. A čo ak bude čakať kedy poviem niečo ja? Čo ak sa neozve? Môj vnútorný bľabot prerušil ten krásny hlas: "Neprídeš ku mne? Tak to si musím prísť ja k tebe." Rýchlym krokom sa ku mne priblížil, srdce sa mi rozbúchalo, búchalo omnoho rýchlejšie ako obyčajne. Bála som sa aby mi nevyskočilo z hrude. Moje ruky skryl do svojich dlaní a pozeral mi do očí, krásne modré oči ma hypnotizovali. Umierala som túžbou, aby som do nich hľadela každý deň. Bola som úplne mimo, nič som pri ňom nevnímala iba jeho nádychy a výdychy, boli trochu ťažšie, vedela som, že to prežíva tak ako ja. Cítili sme stále to isté.

Tak sme ostali niekoľko minút, nemohli sme sa od seba odtrhnúť, pravdupovediac ani som nechcela. Pustil mi ruky a objal ma, rukami som ho hneď oblapila. Držala som sa ho tak pekne ako keby mal odísť a ja som mu v tom chcela zabrániť, ako keby som ho mohla kedykoľvek stratiť a toho som sa tak veľmi bála. Otázne bolo či aj on so mnou chcel ostať, viem, že ma ľúbi, ale stačí to na to? Stačí to na lásku s tak komplikovaným dievčaťom, ktoré niekedy nechápe ani samo seba?
Pevnejšie ma objal, na chvíľu som si myslela, že vie na čo myslím. Zdal sa mi, že ma chce z mojich myšlienok dostať do reality. Nemusela som nič povedať, vedel, čo mu chcem povedať. Toto som na ňom tak milovala.
" Nechcem byť bez teba, odpusť mi to. Ublížil som ti, veľmi, viem to," v hlase mal strašný hnev, bol nahnevaný sám na seba, kvôli mne. Nemohla som mu takto spôsobovať bolesť, nemôžem to dopustiť. Pritisla som sa k nemu ešte viac a dodala : " Pssst, nič si nespravil. Som v poriadku, aha, zvládla som to. Viem, že to už nespravíš." "Nespravím, radšej sa na mieste zabijem," povedal vážnym hlasom. "Hej! Prestaň!" v tom momente som sa od neho odtiahla. " Prepáč, vieš, hnevám sa na seba za to čo som ti spravil," pritiahol si ma znova ku sebe. "Ja viem, ale nemaj také reči jasné?" čakala som nejakú odpoveď. Bol ticho. Nesúhlasil so mnou, ako inak! Typický Dávid!
Hlasne som vzdychla a ďalej ho stískala, teraz nebolo času na hádky. Vedela som, že keď ho budem presviedčať, nepomôže to, bude si myslieť aj tak svoje. Tá jeho tvrdohlavosť mi niekedy liezla dosť na nervy, nechápala som ako niekto môže byť tak zadubený do svojej pravdy. - A moja mama mi vraví aká som tvrdohlavá - zase ten známy hlas v mojej hlave sa ozval. Zmenila by názor ak by ho bližšie spoznala.
"Odpustíš mi to raz?" prerušil ma ten krásny hlas. "Hlupáčik, už som ti odpustila. Asi by som sa s tebou teraz nerozprávala keby som sa na teba hnevala. Nemyslíš?" usmiala som sa na neho, tak aby to videl, aby videl, že ma to netrápi. Som v poriadku, vedela som to, nemusela som si to trepať do hlavy, aspoň som si to myslela. " Máš pravdu," usmial sa aj on, "mala by si ma zbiť, za to všetko." Začala som sa smiať, on ma vedel stále rozosmiať aj keď to nebolo také vtipné, ale mne zlepšilo náladu každé jedno slovo z jeho úst, každá jedna veta. Nikto ma tak nedokázal rozosmiať ako on, nechcel ma nechať ani chvíľku smutnú. Asi ho to bolelo keď som sa trápila kvôli nemu, nechcela som mu ubližovať, bolo to omnoho horšie keď som vedela, že má výčitky svedomia a to ešte kvôli mne.
Napadla ma jedna otázka, na ktorú som potrebovala odpoveď, bála som sa ho to opýtať. Nevedela som či na ňu chcem vedieť odpoveď, jasné, že som chcela, ale bála som sa. Bála som sa toho, že tá odpoveď mi ublíži. Sama som ostala v šoku, ako by mi mohol odpovedať? Ako by mi tá odpoveď mohla ublížiť? Môj vnútorný bľabot stále pokračoval a nevedela som ho zastaviť. Všimol si, že nad niečím tuho premýšľam a spýtal sa ma : "Chceš mi niečo povedať?" Ach, sakra, čo mám teraz povedať? Risknem to, musím. "Ostaneš už so mnou?" V tom som začula známy hlas :"Ahoj Dávid." Otočila som sa tým smerom, ktorým sa ozval známy hlas V tom som začula hlas : "Ahoj Dávid." Otočila som sa tým smerom, ktorým sa ozval známy hlas. Ostala som v šoku, čo tu ona do pekla robí? A čo má on s ňou? Z kadiaľ ho pozná?!
Nemohla som sa poriadne nadýchnuť z toho veľkého šoku, bola som strašne nahnevaná a žiarlila som. Otočila som sa k Dávidovi a čakala som na jeho reakciu. Uprene hľadel na to dievča, nechcela som sa na ňu ani len pozrieť, dobre som vedela o čo jej išlo, chcela ma len naštvať. Nechcela mi dať normálne dýchať. Ide jej len o to, aby som sa nervovala, aby som sa nemala dobre.
Dávid bol ticho ani sa jej pozdravil, stál tam ako obarený vriacou vodou a pozeral na ňu. Nevedel, čo má povedať alebo spraviť. Z jeho pohľadu som nedokázala nič vyčítať, vyzeral ako keby necíti nič, ako keby ním neprechádzali žiadne pocity, bolo to naozaj zvláštne.
Náhle som sa rozhodla, že odídem. Rýchlym krokom som kráčala preč od lesa, tomu dievčaťu čo mi skazilo náladu a zničilo to čo som mohla mať som sa ani nepozdravila, ani môj pohľad si nezaslúži.
Slzy sa mi začali stekať po tvári, nevedela som prečo, ale trápilo ma to. Nevedela som prísť na to čo má za lubom, čo na mňa chystá a čo má vôbec s ním spoločné? Myšlienky mi vírili hlavou ako šialené, snažila som sa ich skrotiť, ale nešlo to. Márne som sa pokúšala dať všetko dokopy a zostrojiť si svoje vlastné šťastie, stále mi niečo do toho skočilo a v jedinej sekunde mi to zmenilo život a zničilo môj optimistický pohľad na tento zvláštny svet.
Kopala som do každého kameňa, ktorý ležal na ceste a modlila sa nech už mi je dobre, nech som už konečne šťastná.
- To sa tak skoro nestane - ozval sa ten známy hlások v mojej hlave. Keď som sa opýtala prečo, nedostala som žiadnu odpoveď, čakala som, ale nič.
Zrazu som počula za sebou Dávidov hlas :" Barbara, nechoď preč!" Zastala som, nechcela som utekať, vlastne chcela som sa s ním porozprávať aj keď som nevedela o čom. Chytil ma za ruku a otočil si ma smerom k sebe. Pozerala som mu do očí ,uprene som do nich hľadela a snažila som sa nájsť nejakú odpoveď aspoň na jednu z mojich milión otázok, ale nič som nenašla. Snažila som sa tak veľmi, ale nič. "Prepáč, ja.." "Nechcem nič počuť, idem domov, snáď inokedy. Nechcem nič vedieť," prerušila som ho svojím odporným tónom hlasu, ktorý som používala keď ma niečo zožieralo. Nechcela som aby to tak vyznelo, že som na neho nahnevaná, ale budem úprimná, pretvárky nám už nepomôžu, ich čas už vypršal.
Vyslobodila som si svoje ruky z jeho pevného stisku, pokúsila sa na neho usmiať nech sa o mňa nebojí, ale bol to márny pokus. Môj kyslý úsmev mu uštedril ešte väčšiu ranu, nemala som to urobiť, ale už je neskoro. "Tak ahoj," odkráčala som čo najrýchlejšie od neho, aby som jeho utrápený pohľad už nemusela vidieť. Keď som ten pohľad videla ako keby do mňa ktosi zabodával ostré ihlice a túžil len po tom aby tam ostali, vo mne zapichnuté.
Ten vzduch mi veľmi pomáhal, upokojoval ma, nohy ma niesli domov, tak kde som mala byť, kde som sa potrebovala dostať a zabudnúť, ale nevládala som. Ledva som vyšla na druhé poschodie, ale keď som sa premohla tak som otvorila dvere do bytu a vkĺzla dnu. Šikovne som si umyla zuby a šla do svojej izby, tam ma čakal Leo, ležal na mojej posteli. Pohladila som ho a prezliekala som sa do svojho pyžama, do jednoduchého vyťahaného, starého trička a voľných kraťasov. Nemôžem spať v normálnom pyžame, určite by som nezaspala. Som hrozná, neustále som si to uvedomovala aká som iná a odlišná od ostatných. Asi by som mala navštíviť psychiatriu, to by nepomohlo. Moje myšlienky sa opäť nehoráznou rýchlosťou hemžili, pokúsila som sa na nich zvriesknuť nech prestanú a oni naozaj, ale naozaj na chvíľu prestali.
Tak som si ľahla do postele a poriadne sa prikryla perinou a pozerala do stropu, nič som poriadne nevidela, v izbe bola tma lebo som zhasla. Cítila som sa tak osamelá, nevedela som či robím dobre, že som od neho odišla, ale musela som. Nezvládla by som to, určite by som vybuchla a potom by ma to veľmi mrzelo, ale v tej chvíli by to už bolo jedno už by som to nemohla zmeniť. Takže som vlastne rada, že som odišla, bolo to správne.
Len tak som sa zamýšľala nad tým čo mám a nemám spraviť, ale moje myšlienky sa zastavili pri nej. Pri tom dievčati čo nemalo prísť k Dávidovi, k nám dvom, nemala sa zapliesť medzi nás. Ak bude mať niečo s ním a ak spravili to čo si myslím... Neznášam ju, neznášam ...
 

Be the first one to judge this article.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Reklama