Nepochopená časť 4.

19. may 2011 at 18:17 | Sym White |  stories / Nepochopená
Ešte jedno nech to máme všetko pokope, nie? :) Koniec prvej kapitoly..
0x550_1293991059_large
Neznášam ju, neznášam ... Prečo mi celý môj život len strpčuje ona? Čo som ti Nina, také spravila? Ublížila som ti nejako alebo aký má to dievča so mnou problém?
Vŕtalo mi to hlavou a ja som nedokázala normálne uvažovať, najradšej by som niečo hodila o zem a tak sa upokojila. Rozbila by som nejaký predmet na malé kúsočky, na najmenšie a tie kúsky by sa už nedali nikdy zlepiť, nedali by sa už nikdy do kopy. Kvôli mne, lebo som taká nahnevaná, že by som to takou veľkou silou hodila o zem.

Hlasný a ťažký vzdych, ktorý som zo seba vydala som pomaly ani nespoznávala. Šlo mi na nervy, že mi neustále niečo robí a nedá mi konečne pokoj. Akurát mi kvôli nej skáče krvný tlak a nakoniec mi z tohto všetkého hrabne, ako keby som nemala dosť problémov s Dávidom, už tak to bolo dosť zamotané a to bez nej! Prečo sa naše cesty a osudy pletú? Zaujímalo by ma kedy dostanem odpovede na tieto otázky, kedy sa dozviem celú pravdu.
Spomenula som si ako Dávid nemo pozeral na Ninu a nevydal žiadnu hlásku, snažila som sa nájsť dôvod prečo takto reagoval a aj ma pár vecí napadlo, ale to som nemohla pripustiť. Nie! To nesmie byť pravda, on by mi niečo také nikdy nespravil. Alebo? Hlava mi išla vybuchnúť z toľkých myšlienok, zasa som ich nemala pod kontrolou a nevedela som ich zastaviť, ako inak, pomyslela som si. Samozrejme, to sa môže len mne stať, ak to je pravda tak neviem čo spravím. Prečo práve ona Dávid? Prečo si nevybrala niekoho iného, veď každý chalan po nej túži a ona si ako naschvál vyberie toho môjho vysnívaného chlapca? Aj keď má svoje chyby, ale milujem ho, áno milujem ho, až teraz som si to začala uvedomovať keďže sa toľko vecí deje a tak sa všetko domotáva. Usmiala som sa , tie spomienky a zážitky čo som pri ňom zažila ma vždy donútili sa usmiať, milovala som čas strávený s ním aj teraz by som s ním chcela byť. Aj napriek tomu čo mi spravil, odpustila som mu všetko, moje rany sa pomaly zaceľujú a ja začínam byť šťastnejšia ako pred tým aj keď cítim malú prázdnotu.
Zasa som vzdychla a povedala som si v duchu : "Ani nevieš čo pre mňa znamenáš Dávid...". A usmievala som sa, neviem z čoho, nemala som dôvod na úsmev. Neviem či s ním opäť budem, ale dúfam, že áno aj keď polovička mňa vrieskala, že som šialená ak si to naozaj myslím, ba dokonca niečomu takému verím. Mala by som sa dať fakt liečiť, nechápala som sa, ale on mňa chápal, bol taký úžasný ako keby som si ho vymyslela.
Zrazu som si uvedomila, že sa cítim zmätená, sama zo seba, ale prečo? Raz som si vravela, že Dávid spravil chybu o ktorej nechcem nič počuť a potom som si namýšľala, že s ním budem. Čo som si naozaj myslela?
Počula som známy zvuk, ktorý mi zahral keď mi prišla sms-ka. Ignorovala som ju, teraz ju nechcem ani prečítať, prečítam si to ráno ak na to nezabudnem. Teraz chcem pomaly zaspať a skrotiť svoje myšlienky a na niečo prísť.
Zatvorila som si oči, objala plyšáka, bez neho by som nezaspala a snažila sa dostať do krajiny, kde snívam, kde tak rada som...
Pár slnečných lúčov žiarilo a hriali moje líčka, otvorila som obidve oči a popukala si kostičky na rukách, môj hrozný zlozvyk. Žiadnych mojich zlozvykov som sa nedokázala zbaviť, ale to bolo jedno. Teraz som mala iné problémy a nie rozoberať nejaké moje zlozvyky, to bol môj najmenší problém.
Spomenula som si na včerajší deň, celý dej sa mi v hlave prehral a ľutovala som, zasa, že som si naň zasa spomenula. Najradšej by som bola keby som na nič nemyslela, keby sa to tak dalo, vzdychla som.
Chcela som aspoň na pár hodín vypnúť a len tak ležať na posteli a nepremýšľať, len tak pozerať do stropu alebo niekam do blba a zabudnúť na všetko zlé, čo sa mi kedy prihodilo. Nemyslím si, že mám najhorší život na svete, ale ani nie najšťastnejší, ale s tým sa nikomu zverovať nebudem, nechcem.
Stále mi hlavou motala tá Nina, nechápala som ju, ale snažila som sa prísť na to prečo robí to čo robí, nechcela som sa s ňou hádať, no ako som videla s ňou sa inak nedá, nedokáže pripustiť, že by niekto bol lepší ako ona. A ak sa jej niečo stalo tak sa začala ľutovať, že je tá najväčšia chudinka na celom svete a nikto jej nedokáže pomôcť, nikto ju nedokáže pochopiť a je nešťastná sama zo svojho života a svojimi hlúpymi historkami sa snaží zaujať každého, aby si ju všímali a snažili sa jej pomôcť a pritom sú tu ľudia, ktorí sú na tom horšie, ale ona si to samozrejme nedokáže uvedomiť.
Neznášala som také dievčatá asi preto som nemala žiadnu priateľku, čo už, nerozumela som si s takými nevyspelými kravami čo dokázali rozoberať len make-up a lak na nechty, ktorý bol pre nich nenahraditeľnou súčasťou normálne života. Začala som si namýšľať, že už normálnej baby na svete ani nie je. Musím mať nejakú dobrú kamarátku, veď komu sa mám vyrozprávať, s kým sa mám smiať a zažívať tie najkrajšie zážitky, na ktoré budem v budúcnosti spomínať?
Kládla som si otázku za otázkou a hľadala odpoveď, hocakú, len aby som vedela čo za tým je, ale žiaľ nič som nenašla.
Studená a slaná slza mi tiekla po líci, pomaly, zastavovala sa na každej krivke mojej tvári, na každom ryse mojej tvári. Trápilo ma to, hoc som to nedávala najavo, ale teraz toho bolo na mňa veľa a preto som takto reagovala, tak citlivo. To nie som ja, teraz to nie som ja, nahovárala som si to a pretočila som sa na druhý bok a poriadne som sa zakryla perinou, nechcela som vstať.
Čo ak by som vstala a padla na zem? A zase pocítila beznádej, ktorá ma tak hnusne zožiera, nechcem ju cítiť, nemám ju rada.
Očami som hľadala svojho krásneho ňufáčika, ležal spokojne pri mojich nohách a hlavu mal vytočenú ku mne, spokojne oddychoval. Usmiala som sa na neho a on ako keby chápal pokrútil na znak šťastia svojím neposlušným chvostíkom.
Začula som divný zvuk, pripomínalo mi to ako keby niekto hádzal kameň do okna, ale kto? Hneď som sa postavila a pribehla som k oknu a nahliadla cez neho von, úplne som zabudla na to, že pred malou chvíľkou som nechcela vôbec vstať, lebo som sa bála, že to nezvládnem.
Zapozerala som sa na tú osobu, ktorá stála pod mojím oknom, nebola som z toho nadšená, že tu stojí. Rýchlo som otvorila okno. "Dávid," začala som. "Barbara, ja viem, že nechceš aby som za tebou išiel, viem, že nemáš chuť sa so mnou rozprávať, ale prosím, poď sa prejsť," mal na tvári prosebný pohľad, ktorému som nikdy nevedela odolať a povedať nie. Vzdychla som si: "Tak dobre, ale idem len pred vchod." Zavrela som okno a videla som ako kráča smerom ku vchodu.
Natiahla som na seba staré tmavé rifle a červenú mikinu. Obula som si tenisky a ihneď som utekala dole schodmi, skoro som sa zabila s mojou neuveriteľne veľkou šikovnosťou. Zasmiala som sa tomu a šla som smerom k dverám a hneď sa moja nálada zmenila, hneď som sa cítila na nič. Hlasne som vzdychla, otvorila dvere a vyšla do nádherného rána.
Dávid sedel na lavičke a pozeral na mňa, to ma naštvalo a povedala som: "Viem, že vyzerám hrozne, ale pred chvíľou som vstala tak na mňa takto nepozeraj." Odula som perami. On sa len zasmial a potom som si všimla, že jeho výraz sa hneď zmenil, tento výraz nosil na svojej tvári keď ho niečo mrzelo, čím viac sme sa poznali, tým viac som sa tešila tomu ako poznám jeho reakcie a ako viem odhadnúť čo čo znamená.
" Chápem ťa, že sa na mňa hneváš za to, že som ťa vtedy opustil, ale ja som naozaj nechcel," odmlčal sa na chvíľku a potom pokračoval, "ale včera si nemala dobrý dôvod len tak odísť, áno, neznášaš ju, ale čo ti také spravila? Určite nič...Tak prečo si taká nahnevaná na každú osobu? Vybíjaj si to na mne a nie na ostatných, prosím." Pozeral stále na mňa, ale ja som toho mala dosť. "Takže ja si na ostatných vybíjam zlosť a Nina mi nič nespravila, hej? Mám toho dosť Dávid, a vieš čo? Buď vôbec rád, že som sa po tomto všetkom s tebou mala chuť rozprávať," otočila som sa, že odídem domov a budem na neho kašlať, lebo tohto som už mala dosť. Ale on mi zabránil v mojom hlúpom úteku.
Chcela som sa vymaniť z jeho pevného zovretia, ale on ma nepúšťal. "Už ťa nepustím, nikdy, počuješ?" pošepkal mi do ucha. Táto veta mi dookola hrala v hlave a bola som ako v siedmom nebi, len preto, že mi takúto krásnu vetu povedal. "Ľúbim ťa, Barbara a vždy budem, ani vtedy som neprestal," pokračoval ďalej v krásnych vetách. "Aj ja teba, aj ja teba," opakovala som, bola som celkom zmätená, len on ma dokázal takto omámiť.
"Poď k nám, porozprávame sa," navrhla som. Pokýval hlavou na znak súhlasu, chytil ma pevne za ruku a viedol ma k nám do vchodu. Dostali sme sa až do mojej izby, ja som rýchlo ustlala aby si Dávid mohol sadnúť na posteľ. Potom som si sadla aj ja a to vedľa neho. On si ma k sebe pritúlil a nakoniec som sa chrbtom opierala o jeho hruď, tak mi bolo príjemne, cítila som sa v bezpečí, konečne bezpečí. Už som si nemyslela, že mi chce každý na svete ublížiť, už som nepociťovala ten hrozný strach a už som verila, že budem v poriadku. S ním. Ale museli sme si to vyrozprávať, vrátila som sa do reality.
" Naozaj ma už nikdy neopustíš?" potichu som sa opýtala. "Už nikdy, pochopil som, že ťa ľúbim veľmi a neviem bez teba ísť ďalej, s čistým svedomím nie," ruky dal okolo môjho pásu, ako keby sa bál, že mu ujdem. Potešilo ma, že som dostala takúto odpoveď. "Takže, sme spolu?" opýtala som sa nesmelo. Zasmial sa: " Jasné, že áno."
V tej chvíli som zabudla na všetky problémy a myslela som si, že všetko je v najväčšom poriadku, tak som to aj cítila. Už ma netrápilo nič, bola som proste šťastná v jeho objatí a pociťovala som neuveriteľný pocit. Taký krásny, taký, ktorý som už tak dávno necítila. Uvedomila som si, že tento pocit som cítila len v Dávidovej blízkosti.
Zaujímalo by ma o čom teraz premýšľa a či cíti presne to isté čo ja. Neviem prečo, ale myslela som si, že to isté naozaj cíti, boli sme pre seba ako stvorení, aj keď medzi nami sú nejaké odlišnosti, ale patríme k sebe. Lebo naozajstná láska bez bolesti nie je, nikdy nebude. To ma donútilo sa usmiať, otočila som sa smerom k nemu a sladko som ho začala bozkávať, pomedzi bozky mi povedal: "Milujem ťa," a pokračoval v bozkávaní. Toto som od neho ešte nepočula a tak mi srdiečko bilo ako splašené, cítila som, že to myslí vážne, a tak som ostávala v jeho náručí a ďalej som mu opätovala všetky jeho bozky...
 

Be the first one to judge this article.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Reklama